Boli to naozaj strašné chvíle. Zdalo sa, akoby sa samo nebo nad nami zavrelo... Srdce krvácalo národnou bolesťou a noviny ešte špinili a tupili Čechov hanebným spôsobom, mená českých úradníkov uverejňovali často so štipľavými poznámkami.
Spomienky na pohnuté chvíle patria Josefovi Jiráskovi, profesorovi slovenčiny na bratislavskom reálnom gymnáziu.Bol jedným z tisícov vyhnaných Čechov, ktorí sú dôkazom toho, že vojnový slovenský štát sa nespája len s holokaustom. Ešte pred perzekúciou Židov a Rómov prišli na rad českí občania.
Národnostné čistky boli veľmi vulgárne a dotkli sa ľudí, ktorí kedysi prišli na zaostalé Slovensko a pomáhali budovať štát, školstvo, kultúru.Citlivá téma sa dodnes taktne obchádza mlčaním.
Ulicami pochodovala ľudácka mládež, rozbíjala okná a výklady, hulákajúc pri tom v skandovanom rytme: Čech, Maďar, Žid, všetko treba biť... Stĺpy demokratického režimu sa rúcali jeden za druhým... Nechcel som dlhšie na Slovensku zostať, scény, ktorých som bol svedkom, išli skrátka na nervy... Slováci sa vyhrážali, že budú Čechov podrezávať.
Nenávistné heslá a pokriky, ktoré vtedy zneli na Slovensku, majú ďaleko od obrazu holubičieho národa. Takisto, ako má agresia ďaleko od kresťanskej morálky, ktorou sa hrdila Hlinkova slovenská ľudová strana - ľudáci.Z krčiem a mítingov sa surové heslá dostali do ulíc a začali sa realizovať.
Přihlásit se k odběru:
Komentáře k příspěvku (Atom)
Žádné komentáře:
Okomentovat